I believe I can fly

Presne pred strnástimi rokmi na Vianoce sme si priniesli domov zo Ziliny maleho psika. Strasne sa bal, vsetko okakal, tlacil sa k otcovi, nemali sme ani poriadne voditko nanho, ale bolo to jedno, lebo bol nas. Od tej chvile sa stal stredobodom nasho sveta. Dostaval nie len typicke psie konzervy, ale mama mu varievala, dostaval presne to, co aj my. Bol tvrdohlavy, ale pritulny, chapavy, stal sa clenom rodiny, najlepsim kamaratom, partakom do nepohody, bratom aj synom...Ked bol maly, mama chystala otcovi na veceru maso, zeleninu, zemiaky a nieco sladke...Isla ho zavolat, ze ma na stole, otec prisiel a nasiel tam len zeleninu a zemiaky, hafanek vsetko spapal :o) Zasadne sa naucil utekat len hore brehom, nikdy nie dole a vzdy si pockal, kym nedobehnem tak dva metre od neho a znova si pobehol dopredu :o) S oblubou schovaval ponozky, hryzol topanky a mamine najlepsie a najdrahsie knihy :o) Nemal rad granule, pusinkovanie, ale rad sa poliskal. Bol to betar :o) Ale ked bol problem, vzdy si branil svoju rodinu, miloval nas vsetkych do jedneho....Priblizne pred tyzdnom uprostred noci odpadol. Pocikal koberec, co sa mu naposledy stalo ked mal mozno rok a bol nachladnuty...Prisiel doktor , napichal ho injekciami a mal byt v poriadku, ale nebol....Mal vnutri rozsirenu rakovinu, prestal jest, pit, nechodil, mal na sebe plienky a vonku sme ho len vyniesli, aby sa potesil slnieckom...Vcera vecer bol vonku naposledy. Uz sa ani nepozeral, co sa okolo neho deje. Ked sme sa vratili, polozil si hlavicku na moje plece a ja som vedela, ze je koniec...Vydrzal veceru, mamina si ho zobrala na ruky, aby bol pri rozbalovani darcekov, urobili sme poslednu hromadnu fotografiu a vytocili cislo veterinara. Prisiel za dvadsat minut, polozili sme ho na jeho oblubenu deku, vsetci sme plakali, nedokazala som mu ani povedat slova na rozlucku, len som mu drzala packu.Aj ked uz nevladal, ked mu pichli injekciu, zacal hryzt, vytrhol si ju z boku, ked mu pomaly ochabovalo dychanie, snazil sa dychat, bol to vzdy maly bojovnik a miloval zivot ....Posledny raz na mna pozrel hnedymi ockami a vydychol. Najhorsia chvila v  mojom zivote. NIkdy nezabudnem, ked mi veterinar oznamil:,,Tak uz je v nebicku."

Zabalili sme ho do deky a odniesli veterinarovi do auta. Celu noc sme plakali, placem ked pisem tieto riadky, placem nad jeho fotografiami, placem, ked idem okolo stromov, ktore mal rad...Mozno pre niekoho to bol len pes, ale pre mna - pre nas to bol clen rodiny, ktoreho sme milovali a dlho, velmi dlho nas bude boliet jeho strata, aj ked mame este jedneho hafana, ktory vsak jeho stratou trpi rovnako, ako my.

...Danko, odpocivaj v pokoji...