Priblizne v sobotu sa mi ozval telefon a na nom svietilo meno, ktore som uz davno nevidel. Martina, najlepsia kamaratka, sestra, matka a kopec dalsich ludi v jednej osobe, clovek, ktory bol vzdy inteligentnejsi, krajsi, stihlejsi,blondavejsi, obletovanejsi, oblubenejsi a uspesnejsi ako ja, clovek, ktoremu som zavidela aj nos medzi ocami, clovek, ktory nikdy neklamal aj keby to znamenalo urobit mi problemy. A predsa sa medzi nami nepretrhlo puto ani po 11 rokoch kamaratstva. Po strednej skole sa odstahovala na utulok pre zvierata ku starsiemu a dvakrat rozvedenemu chlapovi, rozhadala sa s celou rodinou, aby sa mohla venovat svojim dvom laskam, jemu a konom. Po dvoch rokoch spoluzitia sa unho naplno prejavila dusevna choroba, Martina sa odstahovala do Bratislavy a zacala odznova. Teraz bola znova tu, Majitela odviezli na psychiatriu a bolo treba, aby niekto aspon docasne viedol utulok. Dva dni sme spolu trkotali cez telefon az som sa rozhodla ju navstivit. Prisla som v pondelok, utorok a v stredu som sa tam nastahovala, aspon na par dni...
Chlapi, ktorych zamestnavala na tazku robotu boli fajn, hned na uvod som umyvala riady v studenej vode, zametala dvor a samozrejme stupila do psieho vykalu, takze bolo vsetko ako malo byt. Vecer sme sedeli v kuchyni, fajcili, chlapi popijali vino a kecali o zivote ako takom. Idylka trvala slabe tri dni. Dostala som zapal mocovych ciest, vzala veci a odstahovala sa naspat domov k mojim rodicom, ktori ma zasadne nepustaju von po deviatej, neznasaju akykolvek hluk a ked sa povie ze mam problem, vysluzim si hodinove prednasky. Kludni su len ked nie som doma aspon tri dni, asi maju pocit ze teraz som zopovedna sama za seba a ked som u nich tak nie som. Byt rodicom je diagnoza :o)
V utulku som videla roznych psikov, ale bez rozdielu rasy a pohlavia kazdy jeden bol stastny, ked som ho pohladkala a venovala som sa mu aspon dve minuty.
Tam som si uvedomila, preco ma nestastie cloveka nedojme, ale nestastie zvierata ano. Ono totiz clovek si casto moze za svoje nestastie sam a moze sa branit, kdezto pes sa moze spoliehat iba na to, co mu dame a ako sa postarame.
A znova som sa pristihla, ako zavidim Martine. . . ked som bola mala, v puberte, na skole, kdekolvek, chcela som zachranovat zvieratka, robit s nimi, pomahat, kde sa da. Avsak komplikacie a birokracia tohto systemu ma vydesili natolko, ze som sa otocila a isla na socialnu pracu. Mozno som sa zlakla svojej vlastnej neschopnosti, ktora bola do mna tlacena od mala, mozno som sa zlakla, ze by som musela hybat zadkom a mozno niecoho uplne ineho, neviem. Pravdou vsak je, ze sa tam tuzim vratit a nemozem. Majitel sa zrejme za par dni vrati z nemocnice, Martina odide naspat do BA a ja zostanem tu.
Komentáre